Neviem čím to je. Zdanlivo by sa dalo povedať, že nevšímavosť, no posúďte sami. Nepatrím k tým, čo by sa málo pozerali okolo seba a nariek tomu sú veci, ktoré asi nechcem vidieť.
V istej nemenovanej firme som pracovala s vynikajúcim kolegom už vyše roka. Dennodenne sme spolu trávili čas, niekedy len letmo, niekedy pracovne intenzívnejšie. Neraz som stála nad jedným kompom a on s perom v ruke konal.
Jedného krásneho dňa, presnejšie v jeho doobedie, sa mi stala takpovediac akási haluz. Stáli sme na balkóniku a ja som letmo zbadala niečo čudesné. Zdalo sa mi, že nemá ruku. Preľakla som sa, no sama zo seba. Aké desivé veci, dokážem vidieť. Odkiaľ to pramení, z môjho podvedomia? Čo sa tam ukrýva? Je toto vôbec možné? …mala som zo seba veľmi zvláštny pocit.
Potom som sa na to pokúsila zabudnúť a ponorila sa späť do práce. Počas dňa, som sa samozrejme kontaktu s týmto mojím kolegom nevyhla a nepríjemnú situáciu si mala možnosť overiť, aby som upokojila svoje čudesné zdanie.
Neviem, či to nazvať opäť prekvapením, no to čo som si myslela, že sa mi len zdalo, že je len výplod mojej fantázie, bola skutočnosť.
Opantával ma pocit zmätenosti a akosi som tomu nedokázala uveriť.
Ako je to možné? Ako je toto možné?
Desilo ma uvedomenie, že si takýto výrazný fakt uvedomujem až po vyše roku. Ťažké bolo i zistenie, že ľudia naokolo to vedeli. Oni s tým s ním žili, len to nikdy nikto nekomentoval, snažili sa byť v každej situácii taktní a evidentne sa im to darilo.
Prekvapovalo ma to z dôvodu, že ma zväčša ľudia v mojom okolí vidia ako veľmi vnímavú bytosť, ktorá často vidí veci, ktoré iní nie. I v onej nemenovanej firme sa na mňa naviazalo slovné spojenie, že: ”sú veci, ktoré vidí len evka kubáňová”.
Ako je to teda možné, že si toľko detailov všimnem a to (ne!)podstatné mi ušlo.
Utešovala som sa myšlienkou, že z danej situácie sa môžem poučiť, a tým pádom jej vniesla aspoň aký, taký zmysel.
Minule sa mi však situácia zopakovala.
A opäť šok!
Nemohla som tomu uveriť,
ako je toto možné.
Bola som na nekonkretizovanom spoločenskom podujatí. Počas neho bola možnosť spoznať skutočne kopec zaujímavých ľudí. Medzi nimi bola aj jedna pani, s ktorou som strávila tri pomerne intenzívne dni.
Zoznamovali sme sa počas fyzickej práce so zamastenými rukami, tak sme sa len symbolicky privítali, myslím bozkom na líčka. Po troch úžasných dňoch som sa musela vrátiť späť do reality. S tým nevyhnutne súviselo pre mňa neobľúbené lúčenie sa. Tak nastala i chvíľa, rozlúčiť sa i s touto veľmi milou pani.
Zdvorilo som sa k nej pristúpila a podala jej ruku s tým, že ju ešte aj objímem a vybozkávam na líčka. No nastala pre mňa dosť trápna mikrosekunda, keď som si uvedomila, že pani mi žiaľ moje podanie ruky nemôže opätovať. …. Áááááá ….. okamžite som plynule pokračovala k objatiu a snažila sa ten trápny okamih okamžite vymazať z práve sa udianej reality. Pani bola milá, situáciu pokojne zvládla milým objatím a starostlivým úsmevom.
Žiaľ už nebolo možné utešiť sa, že si z danej situácie dokážem vziať aspoň ponaučenie. Nie že by som neverila svojmu sebauvedomeniu, ale strácalo to pre mňa význam. Nemala som pocit, že by to bolo pre mňa dôležité vidieť na ľudoch ich fyzické hendikepy. Radšej ich budem naďalej vidieť v ich duševnej kráse a kochať sa ich nádherou, ako si uvedomovať tak pominuteľnú, hrubú, fyzickú hmotu, ktorá sa neustále mení. Dnes sme zdraví, no čo bude zajtra? Budem ešte chodiť? Budem mať vlasy? Ruky?
Dnes ich mám a mala by som sa z nich tešiť a hlavne ich využiť. Život je naozaj veľmi premenlivý a čo existuje dnes, už zajtra nemusí.
Keď som bola malé dieťa, mala som pocit, že život sa takmer nemení, a všetko trvá večne. Čím som však staršia mám pocit, že život uniká čoraz rýchlejšie. A jediné čo nám ostane je to, čo sa zapíše v nás.
eppli | eva kubáňová
http://evakubanova.blog.sme.sk/c/384079/nevsimavost-alebo-to-co-som-nevidela-a-kazdy-ano.html
