Nikdy nezabudnem, ako mi do hlavy vletela veta, že som altruista. V prvom momente som si len rýchlo evokovala, čo všetko môže tento výraz obsahovať, no príval slov, ktoré na mňa dopadali ako studený jarný dážď, ma len utvrdzoval.
Hlavou sa mi vírili myšlienky zdesenia, ako je to možné, že sa v živote dostávam do situácie, kedy mi je vyčítané(!), že pomáham ľuďom. Ako je možné, že pomoc mi môže byť vyčítaná a predkladaná ako niečo negatívne. Moja pomoc je dôležitá vraj len v mojej hlave, aby som si kompenzovala nezvládnuté vlastné emócie, ale v podstate je úplne zbytočná. V mene vlastnej záchrany, sa mám vraj uvedomiť a prestať s tým, čím skôr.
Ťažko som hľadala argumenty ako dáždnik v desivej búrke, bolo to celkom zbytočné. Vietor, ktorý do situácie dul, mi moje krehké rámy dáždnika lámal. Unavená nečasom som sa vzdala, stiahla som svoj vylomený dáždnik a z nečasu sa pokúsila uniknúť.
Bola to moja šéfka na niekdajšom pracovisku a neskôr dobrá priateľka. Vždy mi vedela poriadne naložiť. A v jej slovách som sa nikdy nemala kam ukryť. Vždy bola tak ukrutne úprimná a to bolo asi to, čo ma na nej najviac fascinovalo.
Tak i tentoraz rozprestrela svoje krídla a uniesla ma na vysoké bralá, kde útočila na moje slabosti. Keďže už bola večerná hodina a práca na daný deň vykonaná, pobrala som sa z práce rýchlo domov. Hlavu som však nedokázala ubrániť situácii, ktorá sa udiala. Vraj byť vinná za to, že sa snažím pomáhať.
Ako ma len môže za pomoc, za ochotu haniť? Zdalo sa mi to byť neskutočné. S pokusom trochu si vyčistiť hlavu som sa chvíľu prešla a podišla som si pešo niekoľko zastávok. Keď som už nadobúdala pocit únavy, ktorá ma zdanlivo ukludňovala, zastala som na autobusovej zastávke, že ďalej už budem pokračovať mhd.
Hlučná a ako vždy preplnená zastávka v centre mesta sa vo večernú hodinu, s prichádzajúcim súmrakom, spôsobeným západom slnka, menila na mesačnú krajinu. Ľudia sa hemžili a každý si individuálne razil cestu v ten svoj vpred, nevidiac vľavo či vpravo.
Konečne dorazil autobus so správnym číslom, ktorý som túžobne očakávala. Dvere sa otvorili a z autobusu sa húfom valili ľudia von. V istom okamihu sa celý proces otočil a ľudia húfom zas nastupovali dnu. Ukončujúc nastupujúci dav, som i ja konečne položila nohu na podlahu autobusu. Za mnou ešte naskočil nejaký mladý pár a priestorom sa rozliehal signál ohlasujúci ukončenie nástupu.
Periférne som zbadala zmäteného deduška, ako stojí pred dverami autobusu a túžobne hľadí na to, ako by nastúpil dnu. Otočila som sa k dverám a rýchlo sa pána opýtala, či chce nastúpiť tiež. On s veľkou nádejou v očiach pokýval a ja okamžite stlačila zvonček, nech šofér ešte so zatvorením dverí, ktoré ma takmer privreli, ešte počká.
Pomohla som pánovi nastúpiť dnu a pre istotu sa postavila opodiaľ, pretože ak mal strach z nastúpenia, bude sa zrejme báť aj vystúpiť.
Bola som znechutená, aký sme len všetci nevšímaví. Nedokážeme vidieť jeden druhého. Koľko ľudí nastúpilo dnu a nik sa pánovi ani nepokúsil pomôcť. Nik si ho jednoducho nevšimol. Bola som skutočne ja tá jediná z celého davu, čo si toho pána všimla? Neskutočné. Toľká ignoráncia. A vraj nemám pomáhať.
Zastávky sa pomaly míňali a my sme sa v rachotajúcom vozidle blížili k poslednému väčšiemu uzlu, kde by mohol pán vystúpiť. No nič. K vystúpeniu sa nechystal. I keď som vystupovala na predposlednej zastávke a s tým, aby som mu stihla pomôcť som nemusela mať obavy, čosi sa mi na tom celom nezdalo. Pán si už medzičasom sadol do jednotky a ako malý bojazlivý školáčik s nožičkami a ručičkami spolu, pevne zovretými na kolenách si sedkal a len tak hľadel takmer nepríčetne z okna von. Potom si mydlil ručičky a trením sa začal pohrávať so svojou igelitovou taštičkou.
V istom momente ma pocit podozrenia úplne prepadol a ja som si už bola úplne istá, že kdesi sa stala chyba. Áno, chyba. Ja som totiž pánovi vôbec nepomohla. Naopak, pravda bola na opačnej strane. Zatúlaný deduško, ktorému som nedorozumením pomohla nastúpiť na okolo idúci autobus a v domnení pomoci ho zaviezla na okraj mesta.
Naozaj živá ukážka toho, čomu táto krátka príhoda predchádzala.
Keď som sa vrátila domov, nemala som pocit, že som dnes bola bývala len zmokla, mala som pocit, že ma ešte naviac cestou domov trafil i blesk. Nechcela som prijať pravdu, ktorá nesedela s tou mojou, tak ma zrejme muselo rafnúť, aby som uzrela, kde je v skutočnosti sever.
No čo už, o tom škola života zrejme je, že nám dáva i takéto praktické ukážky.
eppli | eva kubáňová
http://evakubanova.blog.sme.sk/c/384138/konat-dobro-v-nevedomi-vedie-na-skodu-veci.html
