Zvyčajne keď si začneme myslieť, že rýchlejšie sa snáď žiť už ani nedá, rozbehne sa to ešte rýchlejšie. Môžeme sa na náš život začať niekomu sťažovať, ale ako konečné riešenie nám to nepomôže. Ak o svojom probléme rozprávame, uvedomujeme si ho a podvedome – teda pasívne sa snažíme ho riešiť. No pokiaľ nezaujmem aktívne riešenie, náš život sa nezmení.
Svoj život si žijeme my sami
Sami rozhodujeme, čo si dáme k jedlu, či ako strávime svoj deň. Samozrejme, musíme chodiť do práce, aby sme si zabezpečili sociálne potreby, no ako si na ne zarobíme – hlavne ako k tomu pristúpime a ako necháme vstupovať cudzie emócie do našich duší, je naším rozhodnutím. Teda sťažovať sa nemá význam. Lebo jediný, kto nám môže pomôcť sme my sami. Riešenie je v nás.
Pocit šťastia závisí od nášho psychického stavu, ktorý si vytvárame na základe prostredia, v ktorom sa nachádzame a vlastného charakteru, ktorý sa formuje postojom k životu a genetickou preddispozíciou. Touto kombináciou sa dostávame do neustálej konfrontácie sa s realitou, ktorú v prítomnom čase riešime. Kontakt s realitou – vnímanie v nás, okrem myšlienok, ktoré počas jej pozorovania nadobúdame, vytvára pocity.
Pocity, ktoré v sebe zaznamenávame dokážeme ovplyvňovať. Prežívanie pocitov nie je našťastie podnietené len vplyvom iného činiteľa. Potešiť sa z toho, že krásne svieti slnko, sa nemusíme len keď nás na to niekto upozorní, resp. naša reakcia v takom prípade môže byť, že ostaneme veľmi prekvapení.
Rovnako ako dokážeme vôľou pohnúť rukou dokážeme na tvári vyvolať úsmev. Byť zamračeným a neustále sa ponáhlať je prirodzené v dnešnej spoločnosti. Pokiaľ by ste na otázku: „Ako sa máš?“ Odpovedali: „Ďakujem, vynikajúco!“ Stali by ste sa veľmi podozrivým. Ako to, že vás nič netrápi? To máte toľko peňazí?
Dá sa šťastie merať hodnotou peňazí?
Čím má človek menej peňazí, tým viac problémov zvyčajne nastáva vo sfére sociálnej existencie. Pokiaľ je finančných prostriedkov dostatočne, jedinec si v reálnom konzumnnom svete dokáže zabezpečiť svoje potreby. Žijeme v konzumnej spoločnosti, ktorá na to, aby mohla existovať, a zabezpečovať nielen naše potreby ale aj naše prijímy, musí vytvárať obrat. Vzniká tak efekt, vytvárania stále nových a nových potrieb v živote človeka.
Niekedy nám k existencii stačilo pár vecí, dnes sa ich počet giganticky rozrástol. Máme pocit, že bez nich nedokážeme realizovať svoj život, že sú pre nás priam nevyhnutné. Nevlastniť ich, znamená nevyrovnať sa trendu spoločnosti, čo by nás mohlo dostať na jej perifériu. Človek je však od prirodzenia súťaživý, tak sa znaží zachovať si “krok” s dobou.
Nevyhnutnou potrebou človeka, je pociťovať lásku – šťastie. Tak si lásku realizuje prostredníctvom nových vecí, ktoré na jednej strane uspokoja jeho samostného šťastím, že získal niečo nové a na strane druhej si dvíha akoby “kredit” v spoločnosti, tým, že môže prezentovať svoju získanú korisť.
Vlastnenie vecí, v nás však v skutočnosti nevytvára skutočný pocit šťastia. Je nádherným pravidlom, ktoré sa však veľmi potichu šíri medzi ľuďmi: “Veci, ktoré vlastníme, vlastnia nás”. Ľudská duša nie je hmotná, je transcendentálna, teda ju hmotným šťastím, či pôžitkami neuspokojíme. Nech vlastníme všetko, po čom túži naša duša, no nepoznáme svoju hodnotu, nedokážeme oceniť ani hodnotu týchto vecí. To čo je v nás, to vidíme aj vo svete.
Svet je reflexia
Ak v sebe zažívame zmätok, aj svet sa nám javí ako veľké klbko chaosu. Ak v sebe objavíme rovnováhu, dokážeme pochopiť aj svet, so svojimi prirodzenými pravidlami, ktoré sú dokonalé. Všetko v prírode má presný význam, nič nie je náhodné. V prírode existuje prirodzený poriadok. Do prirodzeného sveta však vstupuje človek, ktorého darom pre existenciu na tomto svete bola láska a teda schopnosť realizovať sa – tvoriť. Vstupuje do prírodného sveta svojou umelou kultúrou. Svoj život si vďaka premýšlaniu “vylepšuje” a vkladá (vytvára) nové prvky – svet vytváraný, prerobený človekom.
Ak sa svet javí ako zlý, tak v skutočnosti nie je zlý svet ako taký, ale človek, ktorý v ňom žije. Okrem fyzického utrpenia, ktoré sme schopný pociťovať, cítime aj utrpenie psychické. Krásnym porekadlom je: “Rana po noži sa zahojí skôr ako po jazyku”. Príroda je dokonalý svet, ktorý sa nedokáže pomstiť ako človek, dokáže len reagovať.
Najčastejším dôvodom utrpenia ľudí je flustrácia z vlastného života. Uvedomovanie si, že svet, o ktorom snívali v rannom veku, sa nezhoduje so svetom, ktorý žijú teraz. Vinu v prvom rade zvalujú na seba, čím neustále podkopávajú nohy svojmu egu a vinnou sa stáva tiež spoločnosť, ktorá nechápe ich potreby.
Byť zodpovedným voči svojmu a vo svojom živote
Ak vynecháme osud, tak zodpovednými za naše konanie sme my. Ak osud pripustíme, tak dostávame priestor, v ktorom dokonale ospravedlníme všetky chyby, ktorých sa budeme dopúšťať. Dva protikladné póly výkladou, ak sa však v tom pokúsime nájsť rovnováhu, pravda bude asi niekde uprostred.
Narodenie si dobrovoľne nevyberáme a “zvyčajne” ani smrť. Komu a kde sa narodíme je nám dané príčinným pôsobením a teda i vôľou našich rodičou, tako oni boli voľou svojich… A ak nám je život daný prostrednícvom muža a ženy, tak preberáme ich genetické preddispozície a samozrejme schopnosť lásky, milovať – energiu života, vďaka ktorej sme zažili svoj zázrak – vývoj a vznik samostatného jedinca.
Keď si dieťa po narodení začne seba uvedomovať ako samostatnú bytosť, s chuťou začne využívať svoju vôľu. A rýchlo sa učí, snaží sa prevziať všetko čo vidí okolo seba. Ak sa niekto zasmeje, chce sa smiať aj ono.
Človek je spoločenská bytosť. Teda aj dieťa sa snaží stotožniť sa so spoločnosťou, v ktorej sa nachádza. To čo prežíva, spoznáva ako svoj prirodzený svet, z ktorého pri uvažovaní vychádza. Keď sa dostane do nového prostredia, pociťuje strach. Strach z nepoznaného, ktorý jej súčasne výzvou pre spoznanie.
Dieťa však nedokáže svoje potreby uspokojiť samo, tak na ich realizáciu potrebuje pomoc. Je tak nútené naučiť sa vyjadrovať svoje pocity. A nie len to, ale aj naučiť sa ako dosiahuť, to čo potrebuje. Keďže je človek tvorivá bytosť naučí sa aj dieťa ako dosiahnuť svojich potrieb.
Myslenie je spájanie súvislostí
Myslenie je systematická činnosť, kde na základe vstupujúcich faktorov, ktoré prostredníctvom rozumu prehodnocujeme, vytvárame uzávery – názory. Pre zvládnutie rôznych situácií si vytvárame rôzne systémy. Kým sa dieťa naučí, umyť si kefkou zuby, chvíľu trvá, ale neskôr, v živote už zvyčane nebude mať dôvod nad tým uvažovať. Dalo by sa povedať, že to bude vytvárať automaticky. Zažité návyky si situáciami overuje a vylepšujeme.
Prvý obraz o svete si vytvoríme už v rannom dectve, prostredníctvom osôb (zvyčajne rodičou), ktorý nám ho pomáhajú realizovať. Vstupom do spoločnosti konfrontujeme svoj obraz o svete a začneme mu vyskladávať akoby “pozadie”.
Žijeme v duálnom svete,
v ktorom sa identifikujeme na základe konfrontácie so spoločnosťou
Človek vďaka konfrontácii sa s iným jednincom dokáže posudzovať aj seba. Z toho čo pozoruje vo svojom sociálnom prostredí vytvára všeobecné pravidlá, s ktorými sa porovnáva.
Krásno, je subjektívny postoj a predsa je pre danú spoločnosť a daný moment určené čo je pekné a aktuálne. Ak nedokážem k tomu zaujať svoj vlastný postoj, prijmem len to, čo mi je najbižšie – stotožním sa. Prípadne môže svoje nároz spochybniť a akýkoľvek nápad čo ma napadne vylúčiť, čím opäť zavrhnem šancu vytvoriť si vlastný postoj.
Ak sa však stotožňujem s vecami, ktoré v skutočnosti neprežívam a nepociťujem, ide len o ich hranie. Akoby o umelo (neprirodzene) vytvorený život, v ktorom nehrám hlavnú rolu ja, ale predstava mňa aká by som chcela byť. A chceme byť zvyčajne tým, čo nám spoločnosť ukazuje ako vzor, ako niečo ideálne, priam dokonalé.
Stráca sa tak autentický život, život podľa vlastných potrieb a predstáv.
Človek od narodenia túži po láske
Chce aby bol milovaný a páčený. Ak nepociťujeme prejavy lásky zatrpneke a vnímanie lásky sa zneí len akúsi vášen a potrebu. Ak v živote pociťujeme lásku, svet vnímame v pozitívnejšom svetle. Sme ňou obklopovaný, nemáme dôvod o nej pochybovať – veríme jej a vďaka sile z nech vychádzajúcej ju dokážeme rozdávať aj naokolo.
Čím viac lásky dokážeme v živote objaviť tým silnejší zážitok z nej prežijeme, teda ju vytvoríme aj navonok. Uvedomovanie si lásky vytvára akoby pocit vnútorného tepla a sily, ktorá sa energiou z nás vyžarujúcou šíri na naše bezprostredné okolie.
Ak máme lásky nedostatok cítime sa osamelí. Hľadáme príčimu svojej periferizácii sa v spoločenskej realite. Bez lásky by človek nemohol existovať. Ak už nie je človek milovaný nikým iným, objavuje sa u neho pud sebazáchovy a v podobe deformovanej sebalásky – ľútosti. Keď nenachádza pochopenie v spoločnosti, ktorá mu nerozumie a nenachádza u nej podporu, tak na ňu zatrpkne. Človek začne obvyňovať spoločnosť ako takú, že ona je príčinou jeho nešťasia. Že svet je nepriateľský.
Človek túži po uznaní v spoločnosti. Potrebuje sa páčiť a byť akceptovaný. Ak tomu tak nie je, prichádza u neho vo vzťahu k spoločnosti k poruchám. A na to aby bol páčený a akceptovaný, sa potrebuje podriadiť spoločenským pravidlám. Teda prijíma spoločenskú realitu ako hru, v ktorej sa potrebuje presadiť. Divadlo, v ktorom chce zaujať aj on svoje postavenie. A keďže nevie ako, hľadá ideály ako to dosiahnuť. Hľadá čo sa mu páči a to čo sa mu páči začne napodobňovať. Hľadá si tak ideály, ktoré napodobňuje. V detstve, či puberte je to len hrou, ktorá sa nám však podvedome uloží v pamäti a ako filter vstupuje do náško nasledujúceho života.
Definovanie si ideálov, môže mať naopak aj pozitívne smerovanie, v závislosti od uvedomenia človeka. Ak objavím čo sa mi páči, čo by som chcel robiť aj ja môžem objaviť svoj talent. Každý jedinec je výnimočný, nie len svojím charakterom, ale aj tvorivou schopnosťou a láskou. Svojou originalitou, preciťujeme aj vlastný vnem lásky – energie. Ak pocítim, že mám niečo rád, že to milujem, túžim mať toho najviac. Teda podriaďujem čas, ktorý mám v prospech zažívania tohto pocitu. Ak pociťujem radosť z taca, venujem mu svoj čas, a rozvíjam tak svoj talent.
Najsilenšia energia na svete je láska.
To ako láska vyzerá si každý jedinec vytvára vo svojej mysli sám. Od narodenia si o nej vytvára obraz a to čo si vyskladá považuje za jej realitu.
To čo hýbe mysľou človeka je láska. Láska v podobe sily môže dosiahnuť to, po čom túžime. Láska v podobe sily, smerujúcej k dosiahnutiu vlastného uspokojenia a šťastia je v vášeň.
A keďže je láska energia neuvedomiteľnej si sily, môže sa stať že človek pod vplyvom vášní vykoná veci, ktoré ho síce v istej oblasti uspokoja, ale v inej mu ubížia. Túžba po uspokojení sa stane silnejšou ako racionálny úsudok.
Prežívanie prítomnej reality máme vo vlastných hlavách. O každej jednej sekudne v živote rozhodujeme my sami. Človek by sa mal snažiť, zachovávať si vlastnú autenticitu.
Vnímanie ako dar
Spoločnosť, v torej sa súčasný jedinec nachádza je zaplavená informáciami. Tak ako sme v minulom storočí mohli sledovať rozmach priemyslej revolúcie a následné dôsledky, na ktoré dodnes nepoznáme riešenie, sa fenoménom dnešnej doby stávajú informácie. Súčasný človek sa tak stáva obeťou informačnej revolúcie, ktorej dôsledky nedokážeme v zatiaľ rozpoznať.
Človek je neustále zaplavovaný informáciami, či už pasívne – podvedome z prostredia (predovšetkým reklama, rádio, billboardy …), alebo aktívne množstvom aktivít, ktoré musí denne vykonať. Za masívny nárast toku informácií môžu nové dediálne kanály, ktoré prišli ako vrchol technického rozvoja. Okrem radiového a televízneho vysielania je obphatená o komunikačné kanály mobilných telefónov a internetových aplikácií – icq, facobook, skype… Zrýchlenie toku informácií prispieva k zrýchleniu vnímania spoločnosti. Množstvo informácií, ktoré človek denne prijmne, je nútenný okamžite spracovať a tak dochádza iba k ich uloženiu bez vnútorného prehodnotenia.
Neprehodnotené fakty uložené v podvedomí jedonca vytvárajú v jeho kananí, žití akoby stenu – či masku, škupinu cez ktorú nedokážu vidieť na vlasnú podstatu a teda aj štastie.
Podmety, ktoré denne zaznamenávame majú zrýchlujúcu sa fekvenciu a už ich súčasná intenzita prispieva k podráždeniu emotívneho vnímania človeka, ktorý sa tak stáva citlivejším. Spoločnosť a jej hodnotové nastavenie, ktoré je mimo prospech skutočného šťastia jedinca v nej, vytvára v jeho podvedomí napätie. Napätie, ktoré tak vzniká v podvedomí jedinca je nesúlad jeho vnútorných, hlboko v podvedomí danných morálnych zásad a životom v zvrátenej spoločnosti, v ktorej sa človek momentálne nachádza.
Človek súčasnej spoločnosti je emotívne vypätejší, čoho dôsledkom sú intenzívnejšie prežitia pocitu radosti ale aj depresie z neuspokojenia predstavy, ktorú od reality očakával. Zrýchlenie informácií a nutnosti ich prijímania nás tak akoby “učí” rýchlejšie prežívať prítomnú realitu, dôsledkom čoho je prenesenie tohto rýchlejšieho prežitia aj do emotívnej roviny. City, vzťahy ktoré sú rýchlejšie prežité nezanechávajú v nás tak hlbokú stopu, čoho výsledkom je ich akoby povrchnejšie – umelejšie prežitie. Realita, ktorú v takýchto podmienkach vnímame, je akoby len hraná a my dostávame ilúziu cudzieho sveta. S obrazom takejto reality je pre človeka problém stotožniť sa. Jadinec sa tak cíti osamotený a nepochopený.
Intenzívnejšie prijímanie reality, ktorú nám prisniesla inromačná revolúcia môžeme vnímať tiež ako dar. Dar prebudenia. Intezívnejšie prežité pocity šťastia, no tiež neuspokojenia vytvárajú možnosť ich vzájomného silenjšieho kontrastu a teda aj uvedomenia. K prijímaniu intenzívnejších zážitkov, ktorých súčasťou je prijatie následného uvedomenia, podlieha vnútornej sile jednca. Aby mohol byť človek vnútorne silný, musí mať v sebe silné zablady seba – vedomia, uvedomenia si seba a svojej podstaty existecie. Nájdenia akoby svojho stredu a pozície vo vesmíre. K uvedomeniu si svojej excentricity je podstatná rovnováha. Človek tak musí v emočnom živote prežívať aj pocity rovnováhy a kľudu, aby bol schopný následne zdolať emotívne silný zážitok, z ktorého bude schopný prijať jeho zmysel.
Svet domnienok
Skutočný zmysel vecí, ktoré sa nám v živote dejú je nám neznámy. Veci, ktoré zažívame vnímame a hodnotíme na základe známych okolností, a prehliadame že to môže bť len dôsledok, ktorý je reakciou na nám neuvedomený fakt. V živote tak človek ráta akoby s “neznámou”, ktorú v jeho rovnici dopĺňa domnienka. Domnienky sú v skutočnosti neoverené hypotézy, ktoré však pri hodnotení jedinec zvyčajne berie ako fakty.
Osud či naša jedinečná zodpovednosť činnou?
K veciam, ktoré sa v živote človeka dejú, hľadá ich autor – jedinec odpoveď. Nie zriedkavou odpoveďou na otázky, ktoré si v živote kladieme, býva odpoveď: “To bol osud!”
Prijať osud ako odpoveď na životné otázky, môže v radikálnych prípadoch vyznieť ako ospravedlnenie akéhokoľvek konania jednica. Išlo by v podstate o zbavovanie sa vlastných chýb v konaní človeka, zbavenie sa zodpovednosti za svoj vlastný život, ktorého zodpovednosť by prevzal osud.
Opakom vysvetlenia si príčin diania sa vecí v živote človeka niečím jemu neznámym, je prevzatie zodpovednosti za svoj život jemu samotným. Prijať pocit zodpovednosti za všetko čo sa človeku v živote deje, sa stane časom utrpiteľkým sydrómom. Keďže človek v živote podstupuje aj nepríjemné životné skúšky, ktoré by si v takomto prípade vysvetloval ako osbné zlyhanie a to by viedlo k sebadeštrukcii a narušniu vnímania vlastného ega.
Je nám danný dar – život
Dokonalou schopnosťou vesmíru je jeho reprodukovateľnosť – znovuobnovovanie a tiež schopnosť predávania a zachovávania informácií v modifikovanej – evolučnej forme teda schopnosť prispôsobovania sa.
Panta rei – všetko plynie. Vnútornou, človeku dannou, schopnosťou je schopnosť a potreba rozmnožovať – reprodukovať sa. Následkom čoho vzniká nový jedniec, ktorý je “akoby” primerom genetických predispozícií svojich rodičov – otca matky. (Reálne ide o genetické predpoklady danné ob-generáciou, teda nie priamo rodičov ale generáciu pred nimi a viac, teda starých rodičov, pra starých ….) Genetická výbava evoluje v prostredí, v ktorom jedinec vyrastá, spoločnosťou a zážitkami, ktorými sa formuje.
Za to, že sa jednice narodil, sám nemôže, bolo mu to danné ako dar. S darom života, dostáva každý človek aj dar talentu, schopnosti, v ktorej dokáže vynikať a jej napĺňanie mu následne vytvorí pocit šťastia a naplnenia.
