Život je zázrak. No napriek tomu sa nám môže občasť javiť skôr ako prekliatie, než dar. Dar existencie, je zahalený realitou, do ktorej sa občas a to poriadne hlboko prebárame. Snažíme sa pociťovať teplo slnečných ľúčov a brániť sa mrazom, ktoré občas akoby drvili uzimené telo. Snažíme sa žiť, najlepšie ako vieme. Teda určite sa aspoň snažíme. Nech by sa už dialo čokoľvek s naším životom, tá podivná snaha o prežitie sa vynára niekde z hĺbky nás a drží nás pri živote. Živote, ktorý neustále konfrontujeme so svetom fantázie a snov o našich životoch. A to je fajn, ak sú aj sny. Ak prídeme i o tie, ostane nám len realita, dofarbovaná fantáziou, ktorá môže prameňiť z bludných zákutí nášho vnútra.
Fantázia nie sú len pestré farby a prekrásne predstavy. Fantázia ak nepramení z pocitu šťastia nás môže ponárať hlboko do nášho vnútra, kde môžeme zablúdiť a stratiť sa. Človek je bytosť inteligentná, no napriek tomu, nemusí inteligencia smerovať k napĺňaniu vyšších či rozumných cieľov. Naša inteligencia, nám môže zatvárať oči a posúvať nás čoraz ďalej od bytostného šťastia. Prekliatie tak k nám nemusí prichádzať, ale môže pochádzať a prichádzať priamo z nás, z našeho vnútra, ktoré stratilo akékoľvek sny. A bez snov, nedokážeme žiť. Sny sú sila, ktorá nás motivuje a stimuluje naše konania. Bez snov a vnútornej motivácie môžeme byť len nikým a ničím.
Ak náš život stratí smer, budeme sa len prebárať čoraz hlbšie a hlbšie v mrazivom bode nekonania.Konanie sa obmedzí len na reakcie a my sa tak staneme duševne nehybnými. Budeme ďalej už len prežívať s dúfaním v skorý príchod nášho konca, len aby sme už život dokázali mať za sebou.
Sen je fikcia, ktorej súčasťou sme my. Sen je podvedomá výpoveď našich prežívaní, teda reflexia vedomej existencie. Existencie, v ktorej je prítomné naše ja. Existencie, ktorej nevyhnutnosťou je zmysel. Čo sa udeje ak existencia stratí zmysel? Ak v existencii poprieme dôležitosť bytia. Ak dar života nebude mať cenu.
Existencia začína zrodením. Narodením sa v nevedomí a postupným odkrývaním života. Života plného zázrakov, dejov, predmetov, bytostí, reakcií … Dokážeme nielen poznávať ale sa i smiať a plakať. Dokážeme logicky chápať – prepájať získané poznanie a tiež emočne na ne reagovať. Pociťovať radosť, smútok, strach, lásku, zlosť či prekvapenie. Čím bližšie k nášmu zrodeniu, tým spontánejší sme v reakciách. Skúsenosťami a výchovou sa snažíme ovládať naše reakcie. Spontánnosť sa z nás vytráca a my sa snažíme mať kontrolu nad všetkým čo sa nám deje. V hlave začíname konštruovať predstavy a pokúšame sa ich realizovať. Pridávame sa tak k „pánom tvorstva“ a premieňame svet okolo nás. Vďaka možnosti pohybu nôh meníme priestor, vďaka šikovnosti rúk v ňom dokážeme ovládať a premieňať to, čo je v ňom, vďaka myšlienkam a možnosti uvažovania to dokážeme celé usmerňovať a vďaka emóciám a možnosti cítenia to dokážeme celé prehodnocovať. A čo je dôležitejšie, možnosť nad tým uvažovať či možnosť to preciťovať? Ak by sme to nedokázali logicky uvážiť boli by sme sťaby nelogickými „bláznami“ ak by sme to nedokázali precítiť, boli by sme veľmi chladný a neosobný.
Podmienený srdcom a rozhodnutým umom – verš, ktorý som kedysi v detstve recitovala a dodnes mi utkvel v hlave. Lež konať takto, je vskutku náročné. Občas sa stáva takmer až nemožné zlúčiť city a rozum. Argumenty citov a rozumu sa môžu rozchádzať v opačné smery a my tak máme problém urobiť rozhodnutie. Žijeme v dobe rozumu a logiky, teda smerodatným vodítkom by mal byť rozum, logika, výpočet toho, čo je v dannej situácii najlepšie. No čo ak je logické hodnotenie bez kontextu širších súvislostí? Čo ak v dannom momente predsa i emócie existujú a my tak v zdanlivo logických rozhodnutiach konáme rozhodnutia veľmi nelogické, ktoré sme si našťastie dokázali vyargumentovať. Čo ak v domnení, že sme našli správne riešenie, na základe hlbokého uváženia, bola naša myseľ predsa len zviazaná emóciami. Ako dokážeme vopred rozoznať čo je správne a čo nie. Ako dokážeme spoznať, že sme sa rozhodli správne, skôr ako dostaneme od života facku.
Emócie a myseľ sú ako prepojené nádoby. Motorom mysle akoby boli emócie, ktoré ju nútia byť aktívnou. Neustále nad niečím rozmýšlať, uvažovať, dumať a vymýšlať. Akoby to čo pociťujeme udávalo smer našej mysli. A emócie pramenia z nášho pocitu. To čo práve prežívame formuje naše pocity. No to čo prežívame si nemusíme uvedovať a teda pociťovať vždy rovnako. Niekedy tá istá situácia nemusí vytvárať tie isté pocity.
Čím to teda je, že niekedy dokážeme byť šťastný a niekedy máme k šťastiu tak veľmi ďaleko? Dalo by sa povedať, že je to len otázka chemických reakcií v našom mozgu, no i tie sa musia na základe niečo tvoriť. City a myseľ sa tak točia v nekonečnom kruhu a podmieňujú jeden druhého. Na základe pocitov hodnotíme a na základe vyhodnotených informácií zase pociťujeme. Cítime a myslíme, či myslíme a cítime. Jedno ovplyvňuje druhé. No ako to ovládnuť, aby sa emócie a myseľ nestali našim pánom, aby sme nežili len v područí toho čo pociťujeme a čo sme schopní chápať. Je to zmysel? Zmysel, ktorý potvrdzuje logické výsledky našej mysle a vyvolané emócie našej duše?
Poznaním by sme zmysel mali nadobúdať, no čo ak ho strácame? Veci sú zvyčajne pochopiteľnejšie čím menej ím rozumieme. Čím viac sa do niečoho pohrúžame, tým širší priestor v tom získavame, v ktorom začne byť problém orientácie. Preto si následne vytvárame v dannom pozaní podmnožiny, značky a veci začneme roztrieďovať podľa hesiel, tried, skupín. Ako povedal pán Dostojevský „Každý poznatok je tým jasnejší, čím menej ho potrebujeme na zodpovedanie základnej ľudskej otázky.“
Život je asi primoc jednoduchý na to, aby sme ho dokázali brať taký aký je, tak si ho komplikujeme. A z toho fantastického zázračného daru menom život, sa tak môže stať prekliatie.
eppli | eva kubáňová
