Človek zo svojho prirodzenia je podmienený klásť si otázku o zmysle svojho konania. Z akousi zvedavosťou sa už rodíme a vďaka nej sme schopný chápať svet. Vďaka zvedavosti ženieme svoje myšlienky vpred – podliehame neustálemu myšlienkovému pochodu. Pýtame sa a odpovedáme si. Hodnotíme a konštatujeme. Zisťujeme, že veci majú svoj prirodzený poriadok. Študujeme a pripravujeme sa na sebauplatňujúci život. Od základného vzdelania až po určitý stupeň špecializácie naše nasávanie vedomostí poklesá a my začíname nazbierané vedomosti realizovať v praxi. Obrovské množstvo nazbieraných teórií sa snažíme oživiť v praxi. Vnútorne však cítime, že kdesi nastala chyba a niečo nám v tom celom nesedí.
Pokus o sebauplatnenie v spoločnosti prináša konfrontáciu našich nazbieraných poznaní s realitou bežného života – poznaním sveta. Veci nefungujú tak, ako sme si to vo vytvorených teóriách predstavovali, podliehajú často až prekvapujúcim životným okolnostiam. Teória v praxi naráža na zdanlivo nečakané okolnosti, čím vzniknuté situácie menia svoj smer.Čím bližšie sa realizácia našej praxe dotýka ľudského aspektu, tým viac nečakaných situácií prichádza.
Každá bystosť sa od narodenia učí žiť. Nahliada na svet a vďaka inštinktívnym pudom sa snaží prežiť. Ľudská bytosť dokáže dokonca myslieť. Hodnotiť a vytvárať závery. Svoje, aj v mysli prežité, deje si dokáže zapamätať a vychádzať z nich pri ďalšom zmyslovom prijímaní informácií. Poznania sa ukladajú a mozgovou aktivitou sa následne spájajú do súvislostí. (viď kafka – nzep) Poznania o tomto svete sa zanamenávajú a nabalujú sa z generácie na generáciu. Informácie o svete sa dopĺňajú a vytvárajú nové poznania, ktoré v znovu či novo nadobudnutých súvislostiach nachádzajú ďalší význam. Svet sa akoby zdokonaloval.
Evolúciou sme teda nazvali prirodzený vývoj – poznania a prispôsobenia sa svetu. Každé nové poznanie otužovalo ľudskú zvedavosť a človek fascinovane prepadol skúmaniu všetkého čo vidí. Objavením princípov hmoty ju začal človek ovládať a posilovať ego v domnení, že sa stáva pánom sveta. Človek zo svojej zvedavosti túži mať predstavu o svete a o sledovaných dejoch si vytvára vlastné poznania, ktorým v konečnom dôsledku môže len veriť. Kým teda človek nepoznal hmotný svet, veril len predstavám ktoré o ňom mal. Keď človek nadobudol poznanie o videnom svete, prestal veriť starým predstavám a realizoval svoje poznanie vo svoj prospech. Vieru vo svet nahradil logickým vysvetlením hmotného sveta a tým kto v ňom vládne na rozdiel od Boha určil seba. Človek sa tak stal Pánom sveta a jeho zmyslom určil prežitie.
Človek dnes vládne hmotnému svetu a bojí sa nahliadať do vlastnej duše. Nevidí do nej a zneuspokojenia zvedovosti prichádza strach. Vŕta a ťaží zem, no má problém sa zastaviť a použiť svoj talent. Vie plávať morom, no topí sa vo svojich citoch. Vie lietať vzduchom no unáša sa vo svojich vášňach. Vie si osvietiť oheňom, no životom blúdi ako tmou. Človek nadobúda obrovské poznanie o svete okolo seba, no nerozumie tomu, čo sa deje v ňom – v jeho myšlienkach, v dimenzii, ktorá ováda všetko čomu zdanlivo rozumie.
A tak človek smutno môže len konštatovať, že ovládol svet, no neovládol seba.
