Uvažujem, koľko takéhoto masírovania ešte človek unesie. Kde je hranica súdnosti a kam mizne zdravý úsudok?
Som človek, ktorý od istého času musel prestať sledovať televízne správy. Dôvod bol veľmi jednoduchý, moja duša sa tomu vzpierala, vždy som sa totiž rozplakala. Nedokážem sa kŕmiť vecami, ktoré mi ponúkajú média, zväčša z nich dostanem žalúdočné kŕče a pochytí ma stiesnený pocit bezmocnosti, viny a bezprávia z fungovania tohto sveta. Jednoducho, k médiám dostávam odpor. Nepáčia sa mi fakty, ktoré sa nám niekto pokúša natlačiť do hlavy.
Vždy som snívala o svete, kde človek je naozaj človekom. Počas života, som nadobudla pocit, že je to len utópia. Prestávala som veriť, že by taký svet mohol existovať. Počas mojich cestovaní ma vietor osudu zavial až do ďalekej, slnečnej Indie. Sprvoti som mala strach, ba odpor voči špine, pachu a životu ľudí na ulici. No časom som si začala všímať veci, ktoré v našom svete neexistujú. Po čase som to, čo mi predtým vadilo prestala vnímať a otvoril sa mi iný svet. Svet, v ktorom som bola človekom, tak ako ľudia okolo mňa.
Každý deň som stretala nových ľudí, s ktorými som mala možnosť zdieľať predstavu o svete. Bolo veľa takých, ktorých najväčším snom bolo dostať sa do Európy alebo Ameriky. Snívali o krásnom dome, aute a všetkom tom prekrásnom luxuse západnej kultúry, ktoré poznali len z médií, (nakoľko tam nikdy neboli). Poznali len reklamu na západný svet, no netušili, čo ich v ňom čaká.
Keď sme sa rozprávali, rada som im kládla otázku: “My dvaja sa tu rozprávame a čo robím ja? Usmievam sa?” a oni: “Áno”. Pokračovala som: “A čo robíš ty, usmievaš sa?” a oni: “Áno”. “A čo robia všetci ľudia okolo nás?” a oni: “Usmievajú sa”, no ja opäť “A prečo?, Lebo je to normálne?” oni “Áno, je to normálne a prirodzené usmievať sa”. A už len stačilo dopovedať: “Tak vidíte, toto je svet, kde usmievať sa je prirodzené. A teraz si predstavte svet, v ktorom usmievať sa prirodzené nie je. Ak sa usmievate, považujú vás buď za blázna, alkoholika, alebo narkomana. Normálne je mať kopec starostí a trápení. Normálne je byť nahnevaný.” A ako vždy, nik mi tomu nechcel veriť. Nechceli uveriť, že chodíme po ulici, bez toho aby sme videli jeden druhého. Nechceli uveriť, že sme sa naučili žiť s klapkami na očiach a radšej nič nevidieť.
Príchodu do Indie som sa obávala, mala som strach z kultúrneho šoku, predsa len iný kraj, no ešte väčší kultúrny šok som zažila keď som sa vrátila sem do Európy. Sme kultúra, ktorá je všetkému učená. Sme sťaby naprogramovaná kultúra.
Prirodzene v mojom živote nastalo po takýchto skúsenostiach veľa konfrontácií. Aby som mohla nad tým vôbec uvažovať, musela som si veci najprv utriediť. Výsledkom bola úvaha o východnej a západnej kultúre. Nasledovalo nespočetné množstvo diskusií a premýšľaní, na témou západná či východná kultúra.
A potom to už začalo prichádzať bez môjho pričinenia, z každej strany, od priateľov, známych či úplne neznámych ľudí, úplne z každej strany sa začali valiť najpestrejšie škály zväčša negatívnych názorov na tému moslimovia, Arabi,… východný svet. A aby toho nebolo málo, len čo boli všetci nasýtení názormi o východnom svete, začalo masírovanie na tému utečenci. Keďže sa mi opäť tiskli okamžite do očí slzy, len čo som niečo v tejto súvislosti vzhliadla, snažila som sa to radšej primoc nesledovať. Sprvoti sa tomu venovali priatelia, ktorých považujem za akúsi intelektuálnu skupinu, neskôr sa k nim pripojili i bežní mladí ľudia a dnes už na túto tému počúvam i vyjadrenia od dám z dediniek.
Tie dôchodkyne ma už dostali. Ťažko som dokázala uveriť, že sa práve ony, aktívne zaujímajú o túto tému. No stačilo si zapnúť televíziu, ktorú sa snažím nevpúšťať do svojho sveta a bolo mi to jasné. Stačilo kliknúť na informačné kanály či novín. Všade samá téma utečencov.
Migrácia je úplne prirodzeným javom spoločnosti, z historického pohľadu prekvapenie nenastáva. No davová migrácia … zvyčajne prepisovala dejiny. Bola znakom rozpadajúcej sa kultúry, ktorá po dosiahnutí svojho vrcholu, v slastnom opojení ega, strácala mravné hodnoty.
Rozhodla som sa teda trochu prehrabať sa informačnými kanálmi, stúpiť do stoky a zistiť čo sa deje. Smradľavé prostredie som pošpinená no odhodlaná brodila ďalej, kým som nestretla pani Angelu Merkelovú s veľkým titulkom ako žne veľký potlesk za vyjadarenie, že verí, že sa teraz každý naučí nemecky a nájde si prácu. Rozum sa spriečil a musela som zo stoky von. (Z každej strany počúvam a istým spôsobom aj súhlasím, že Nemci majú ešte stále povojnový syndróm a akoby sa svojím konaním pokúšali o odpustenie hriechov ktorých sa v histórii dopustili.)
Pošpinená informačnou stokou, nedokážem neuvažovať o tom všetkom. To čo však viem z veľkou istotou, nakoľko mám s tým osobné skúsenosti, že to čo sa dozvedáme v médiách, nie je ozajstná pravda. Je to len uhoľ pohľadu, len istý druh zmanipulovaného názoru, ktorý následne pasívne vnímame aj my.
Stratili sme kultúrne hodnoty, či skôr sa ich dobrovoľne vzdali. Vymenili sme ich za trendy multikultúrne hodnoty. Vymenili sme morálne hodnoty, za hodnotu peňazí. Veď čo sa dnes nedá kúpiť? Vzdali sme sa všetkého, čo nás po stáročia formovalo v prospech toho, čím nás vykŕmili médiá. Pod vplyvom nátlaku a strachu slepo poslúchame.
Svoju identitu vymieňame za nablýskané obrázky z médií. Ľudia okolo mňa sa sťažujú, že nevedia kto sú. A do tohto veľkého vygumovania sem prichádza nová sila, nové energia, nová evolúcia. Spoločnosť, ktorá si svoju kultúru váži. Veď nie je to to, čo nám na nich najviac prekáža, to ich presvedčenie, viera?
Ostávajú nám už len dve možnosti? … Buď sa necháme ďalej kŕmiť týmito klamstvami a naivne sa budeme len prizerať, alebo uveríme svojmu zdravému rozumu a pochopíme, že tu ide o zmanipulovanú hru. Veď ak by tým ľuďom chceli naozaj pomôcť, tí čo majú problém v rukách, riešili by ako utečencom vytvoriť podmienky aby mohli žiť tam, kde majú svoje korene.
eppli | eva kubáňová
http://evakubanova.blog.sme.sk/c/387257/utecenci-alebo-opat-jedna-velka-nechutna-manipulacia.html
