Občas sa nám dejú veci, ktoré nás dokážu zaraziť, či dokonca pobúriť, hodnotiac ich vo svojom spektre vedomia. No občas sa pri nich zastavíme a zrazu pochopíme niečo, čo sme predtým nevideli.
Pamätám si na situáciu, keď ma pred niekoľkými rokmi, počas mojej študijnej, zahraničnej stáže oslovil jeden milý pán, že či som naozaj zo Slovenska. Po súhlasnej odpovedi, mi nadšene začal opisovať svoje zážitky s cestovaním po východnej Európe, s cieľom fotodokumentácie. Počas nich sa zatúlal aj na Slovensko. Radostne mi rozprával o parádnych fotografiách, ktoré vraj naozaj musím vidieť.
Počas môjho pobytu som sa s pánom naozaj aj stretla. Doniesol mi veľkú kopu krásne natlačených fotografií. Začala som si ich postupne prezerať a neverila som vlastným očiam. Výjavy zo života ľudí, aký som veru nepoznala ani ja. Hľadela som na zábery, v ktorých sa preberalo celé moje spektrum emócií. Chlapík stál nado mnou a stále mi vo svojom rodnom jazyku s úsmevom opakoval, že “toto je Slovensko”. Bolo skutočne ťažké tomu uveriť. Pánove cestovanie si vybralo len špecifickú oblasť. Východ Slovenska, a to lokality do ktorých veru moja noha nikdy nevstúpila. Divoké rómske osady, so skutočne špecifickým spôsobom života. Celá obrovská kopa fotografií pozostávala len z pestrých záberov života našej špecifickej menšiny.
Lapajúc po dychu som snáď aj opakujúc kládla otázku, že prečo si vybral len a práve tieto oblasti. Že ak chce zachytiť krásu Slovenska nech sa ide pozrieť do Tatier, Banskej Štiavnice … hlavou sa mi vírilo, čo všetko zaujímavé by sa dalo u nás doma odfotiť a dávala mu ďalšie tipy.
Pán sa len pousmial a odvetil, že ak by mal záujem fotiť prekrásne mestá, môže ísť fotiť do Francúzska, Anglicka…. tam si už prekrásnej architektúry a dokonalej krásy užil. Cestou z Ukrajiny sa na Slovensku len zastavil a toto bolo to, čo ho zaujalo, toto bolo pre neho akosi viac skutočné.
Z toho, čo sa mi udialo, som bola celkom rozrušená, a ešte párkrát to,vo forme otázky, pri vhodnej situácii spomenula.
O pár rokov neskôr sa mi situácia v podstate zopakovala. Akurát, že ja som stála na druhej strane.
V čase ešte mojich prvých cestovateľských zážitkov, keď som vycestovala do Egypta, vtedy ešte v doprovode cestovnej agentúry a pobyte v nalinkovanom rezorte. Vybrali sme sa na jeden zo zájazdov a počas neho sme prirodzene opäť opustili rezort. Keď sme prechádzali popri rezortoch, zdesene sme pozerali na obrovské kopy len tak vysypaných odpadkov. Obrovská stena, pred ňou hromada odpadkov, cesta a tvrdá púšť, v ktorej vietor vytvára “umelecké” kreácie z rozviatych odpadkov.
S malým mikrobusom sme sa zastavili ešte pri jednom hoteli naložiť ďalších ľudí. Vyžila som malú pauzičku, vyskočila von a začala fascinovane fotiť. Okamžite však ku mne priskočil jeden náš domorodý sprievodca a začal mi vo fotení dokonca brániť. Vraj keď chcem fotiť, mám si fotiť v rezorte. Tam je to pekné. Prečo si fotím tento bordel, prečo ich chcem doma prezentovať v takomto negatívnom uhle? Veď dnu, tam mám všetko.
Nedokázala som mu povedať vôbec nič. Chápala som jeho pocity. Vedela som, čo prežíva. V hlave sa mi opakovala situácia spred niekoľkých rokov, keď som ja stála na jeho mieste.
eppli | eva kubáňová
